Lezenie v Patagónii nemá obdoby

Lezenie v  Patagónii nemá na svete obdobu, miestne gigantické žulové veže ponúkajú stovky smerov, ktoré doslova kričia „vylez ma“. Spravidla každá jedna cesta na ktorýkoľvek z vrcholov v skupine Fitz Roya a Cerro Torre ponúka výnimočne dobrú kvalitu skaly a vysokú úroveň technickej náročnosti pričom obtiažnosť ciest začína na 6a resp. WI5. To v preklade znamená, že z vrcholov prakticky neexistujú pešie zostupy a všetko sa zlaňuje. To je v Patagónii dobrodružstvo samo o sebe.

Ďalšia vec, čo nemá obdobu, je patagónske počasie. Tieto hory „na konci sveta“ sú notoricky známe extrémnym počasím, ktoré je spôsobené hlavne ich umiestnením. Pôsobia ako múr medzi stovkami kilometrov nekonečnej stepi na východ a gigantickým Juhopatagónskym ľadovcom na západ, ktorý vytvára vietor. Ten zo západu a zo severu s neuveriteľnou silou a vytrvalosťou bičuje tieto hory.

Jednou z vecí, čo sme sa veľmi rýchlo naučili je, že s patagónskymi živlami sa neradno zahrávať.

Treba sa dobre naučiť vyhodnocovať predpoveď a nepreceňovať okná pekného počasia. Uviaznuť v stene v zlom počasí môže mať fatálne následky, či už kvôli hypotermii alebo jednoducho preto, že nebudete vedieť zlaniť. V prípade nehody v stene vás nikto nezachráni, pretože aj keby náhodou boli letové podmienky tak najbližší vrtuľník je 1000 kilometrov ďaleko.

Azda každý lezec, ktorý príde do Patagónie, chce vyliezť na Fitz Roy a Cerro Torre, my sme neboli výnimkou. Na vylezenie týchto tzv. „plánov A“ potrebujete okrem fyzickej a psychickej pripravenosti aj obrovskú dávku šťastia na počasie a na podmienky. Na tieto najväčšie dominantné kopce sú spravidla potrebné 3 dni dobrého počasia. Z tohto dôvodu je dobré nelietať hlavou v oblakoch, ale mať v talóne aj množstvo plánov B, C a D… 

Keď som sa cez leto na ľadovci pod Grand Capucinom spýtal môjho kamaráta a dlhoročného spolulezca Mareka „tak čo v zime Patagónia?“ myslím, že s odpoveďou neváhal ani na sekundu. Ako čas plynul, tak sa pre tento výlet nadchli aj ďalší dobrí kamoši Matej a Mário. A tak naša lezecká partia bola kompletná – o zábavu bude postarané! 

Aguja Medialuna & El Mocho  

Viete, čo je zlé na tom, keď máte takúto fotku z príjazdu do El Chaltenu?

Že práve v tom momente neleziete a ani nenastupujete. Do Chaltenu sme po dvoch dňoch cestovania prileteli na Nový rok a s miernym sklzom na okno trojdňového počasia. V dedine sme sa veľmi neohriali a po tom, čo sme si trochu pospali, sme hneď vyrazili do hôr a podnikli 20 kilometrový nástup do bivaku Noruegos. Nakoľko to bol pre nás prvý kontakt s miestnymi horami a nevedeli sme čo čakať od počasia, vybrali sme si na zoznámenie pekné skalné lezenie na nižšie položených vežiach Aguja Medialuna a El Mocho.

S odstupom času sa ukázalo, že práve toto okno bolo najlepšie, aké sme za celých 5 týždňov mali a keby bolo prišlo trochu neskôr, tak by sme ho možno boli využili na ambicióznejší plán. To ale neznamená, že lezenie v dvoch cestách, ktoré sme na tieto veže vyliezli nebolo dobré. Práve naopak, bolo fenomenálne! Prvý deň sa nám podarilo vyliezť cestu Rubio Y Azul (6c, 350m) na Medialunu.

Jedenásť dĺžok skvostného špárového lezenia s čerešničkou na torte, kľúčovou deviatou dĺžkou – previsnutou päsťovou špárou v obrovskom komíne, kde som sa musel o onsight celkom solídne pobiť. Na vrchole nás privítali dych berúce výhľady s masívom celého Fitzroyu ako na dlani a obrovským Cerro Torre týčiacim sa nám za chrbtom.

Ďalší deň sa k nám pridal Mário, keďže Mateja skolila choroba a musel zostať v bivaku. V trojke sme naliezli do cesty Frader Pisafe (6c+, 450 m). Parádna línia, ktorá začína 250 metrovým kolmým vyfrézovaným kútom s veľmi zaujímavou skalou a krásnymi špárami. Ako sme sa blížili k vrcholu, začínali sme tušiť zradu, posledná dĺžka sa na odpoludňajšom slniečku premenila na vodopád. Po chvíli špekulácii kadiaľ sa vybrať, som zvolil ťažšiu, ale suchšiu variantu zľava, pričom spočiatku som si vôbec nebol istý, či to týmto smerom pôjde vôbec vyliezť. Ale všetko dobre dopadlo a prebojoval som sa, druhý vrchol v kapse!

Aguja Guillaumet 

Po dlhšej odmlke kvôli škaredému počasiu sa naskytlo 1,5-dňové okno, kedy sa poveternostné podmienky javili dobré, ale pomerne chladné. Padlo rozhodnutie vydať sa na vežu na severnom okraji hrebeňa Fitz Roya, Aguja Guillaumet. Podobne zmýšľali asi všetci lezci v dedine, väčšina s cieľom liezť populárnu cestu Brenner-Moschioni.

Už o 4 ráno sme videli vysoko v suťovisku pod nástupom čelovky prvých premotivovaných jedincov. Keďže nie sme zrovna typy, ktoré si užívajú socializáciu na štandoch a lezenie vo vláčiku, bolo nám hneď jasné, že dnes „Brennera“ liezť nebudeme. Namiesto toho sme si vybrali cestu Comesana-Fonrogue (6b+, 400 m) a pre ešte lepší zážitok sme sa rozhodli pridať tzv. sitstart Giordani (4,300 m), krásny ostrý hrebeň v kompaktnej skale, ktorý by nášho Žabieho koňa hravo strčil do vrecka a ktorý sa napája do štartu samotnej cesty.

Bola to veľmi dobrá voľba, nakoľko sme vedeli liezť súbežne a trochu sa v mrazivých teplotách zohriať. Po cca hodine súbežného lezenia sme plynule začali ukrajovať prvé metre „Komesáne“. Ako stena začala naberať sklon, došlo na nevyhnutnú, nemilú činnosť- prezúvanie do zmrznutých lezečiek. Z biedy nás vykúpilo až slniečko, ktoré sa do severozápadnej steny otočilo približne na obed a zvyšné lezenie na vrchol bola už len čistá užívačka.

Pytel na Fitz Royi a Aguja de la Silla 

Poctivý tréning šachových stratégii a turnajov v stolnom futbale bol prerušený, keď sa na predpovedi po dlhej perióde sneženia začali objavovať dva pekné dni. Ideme na Fitz Roy! Vedeli sme, že podmienky po dlhých dňoch sneženia budú mať ďaleko od ideálu a lezenie nášho pôvodného cieľa, pilieru Gorreta je vylúčené. Vybrali sme si kratšiu, juhovýchodnú stenu a v nej Franco-Argentínsku cestu (6c, 600 m). Nástup do sedla Breche de Los Italianos odkiaľ cesta začína je zdĺhavý a technicky náročný a preto sme si ho rozdelili do dvoch dní.

Prvý deň sme ešte pred začiatkom pekného počasia nastúpili do Passo Superior, pričom náš zamýšľaný cieľ sa celý čas schovával v hustom šedom mraku a ani raz sme ho nevideli. Druhý deň sme mali v pláne vyliezť cez odtrhovku, strmý ľadový svah a záverečné dve dĺžky mixu do Breche de Los Italianos, kde sme strávili druhú noc. Skoro ráno, ako sme sa tak v šere blížili k nástupu cesty, začínali sme viac a viac tušiť ďalšiu zradu. Naše obavy, ktoré na diaľku z bivaku neboli zrejmé, sa začali potvrdzovať.

Celá naša cesta bola totálne zaľadnená až do takého štádia, že pri pohľade na ňu sme mohli iba smutne skonštatovať, že dnes nie je ten deň kedy polezieme na Fitz Roy. Ľad v špárach nebol prilepený k skale natoľko aby umožnil lezenie s cepínmi, pretože pri údere do neho iba vypadával zo špár, čo bolo taktiež veľmi nebezpečné.

Jediná možnosť postupu cestou by bolo prácne vysekávanie ľadu a hákovanie. Na to sme  nemali čas, pretože okno sa malo už večer zatvárať. Po krátkom briefingu s chalanmi sme obrátili náš zrak k záložnému plánu, peknej vežičke Aguja de la Silla.

Krásny a málo navštevovaný vrchol, ktorý je po svojich susedoch Aguja Poincenot a Fitz Roy tretí najvyšší. Nástup do sedla Col de los Americanos, z ktorého začínala naša plánovaná cesta predstavoval 300 m dlhý traverz v snehu a ľade so sklonom do 75 stupňov a 1500 metrovým  serakovým zrázom až do bivaku Polacos pod nohami. Vzhľadom na to, že istenie v takomto teréne nemá význam, vydali sme sa s Marekom v ústrety nášmu cieľu bez lana. Matejovi s Máriom sa tento traverz dvakrát nepozdával a vrátili sa do bivaku. Po zhruba hodine neustáleho státia na monohrotoch sme sa ocitli v sedle na začiatku našej cesty Cara Este (6b, 250 m).

Aguja de la Silla nás privítala skvelou skalou, ale taktiež zaľadnenými špárami, kde situácia našťastie nebola až taká zúfalá ako na Fitz Royi. Užili sme si tie pravé špeciality patagónskeho lezenia, ako napríklad lezenie s mačkou na jednej nohe a lezečkou na druhej. Takto po približne troch či štyroch hodinách sme stáli na vrchole. Ako teploty počas dňa stúpali, Fitzroy to seba začal otriasať svoju ľadovú škrupinu a posielať kusiská ľadu dole celou stenou, to nás len utvrdilo, že sme sa rozhodli správne a mohli sme si bez výčitiek užiť síce menší, ale krásny vrchol.

Aguja de l’S 

Po upršanom návrate do dediny a tradičnom polnočnom steaku sme skontrolovali predpoveď a čo nevidíme. Ďalšie takmer celodňové okno počasia v ktorom by sa mohlo dať niečo vyliezť. Na takéto krátke periódy počasia sú najvhodnejšie rýchle akcie a preto sme sa rozhodli z dediny do dediny, bez bivaku otočiť vežičku Aguja de l’S, ktorá je na plán tohto typu vhodná, pretože nástup trvá iba skromných 6 hodín a stena je vysoká iba 450 metrov. Áno, na patagónske pomery je to málo.

S minimom spánku od zostupu z predchádzajúcej akcie sa o druhej ráno vydávame na pochod. Našťastie hudba v slúchadlách nás motivuje držať si tempo. S Marekom lezieme cestu Austriaca (6a, 450 m). Nástup cez odtrh a 50 stupňový sneh nás doviedli k začiatku skalného lezenia. Prvá polovica cesty vedie kútom až do sedla medzi Aguja de l’S a Saint Exupery a druhá polovica krásnou exponovanou hranou na vrchol. Lezenie je veľmi vyrovnané a stále sa lezie okolo 6a, bez žiadnych omáčok, ale zároveň bez ťažkostí, takže sme si mohli naplno užívať radosť z vertikálneho pohybu krásnymi špárami. Na vrchole sa stretávame s Matejom a Máriom, ktorí liezli susednú cestu „Pilar este“, čo bola dokonalá bodka za výstupom. Vrchol sme z dediny do dediny otočili za 18 hodín.

Zvyšných približne 10 dní nášho pobytu už ďalšia príležitosť na lezenie už a tak sme si ešte na záver vybehli aspoň na pekný výhľadový kopec Cerro Solo, aby sme naposledy nasali atmosféru hôr. Pekné kardio s takmer 2000 m prevýšenia.