Na úvod by mě zajímalo, proč právě Trango Tower (Nameless Tower)? Co tě inspirovalo a proč ses rozhodl pro expedici právě tam? 

Prvá zmienka o Trango Tower, ktorá vo mne zostala rezonovať, bola ešte z časopisu Jamesák (dnešný Horolezec). Na konci bola vždy rubrika, ktorá informovala o výstupoch a bola tam zmienka o bristských lezcoch, ktorí vyliezli na vrchol a bola tam fotografia tejto steny. Pre mňa bolo neuveriteľné, že takto vysoká veža existuje niekde na tejto planéte, ešte aj v takej nadmorskej výške, má takú krásnu formáciu, skalu, špáry. 

Proste úplný lezecký skvost. A to bolo prvý aj poslednýkrát, čo som niečo vystrihol z Jamesáka a túto vežičku som si v detskej izbičke pripol na korkovú nástenku nad posteľ. Tam bola u mňa na očiach niekoľko rokov. Vždy som to ale vnímal len ako pekný obrázok. Považoval som to za niečo, čo patrí tým druhým, ako keď sa pozrieš na nejakého týpka na ulici, ktorý šoféruje Ferrari a povieš si:„OK, ale ja budem mať v živote skôr oktávku“. 

Takže je to svým způsobem splněný sen?  

Áno, nepochybne. Ďalší, druhý impulz, keď to pre mňa začalo naberať konkrétne obrysy, bol rok 2012, keď som už liezol s Dodom Kopoldom a ten sa mi zmienil, že chce práve tam organizovať expedíciu, na ktorú ma pozval. Žiaľ vtedy nám ale počasie neprialo. Náš hlavný cieľ ani nebola veža Nameless Tower (Trango Tower), ale Great Trango Tower, ktorá je napravo od Tranga. Mali sme naozaj zlé počasie, nakoniec som neliezol ani na jednej z týchto veží, ale na kopci oproti. 

Vtedy som si však uvedomil, že vyliezť na Trango Tower nie je nesplniteľný sen. Je to niečo, čo sa dá skutočne zorganizovať.

V roku 2012 sme zaplatili agentúre 2000 USD a kúpili letenky, takže to celé vyšlo na nejakých 3000 USD. Samozrejme plus nejaké peniaze bokom za materiál a ďalšie záležitosti. Takže aj finančne to bolo niečo, čo sa dalo podniknúť vo vlastnej réžii. Nebolo to ako osemtisícovky, ktoré idú rádovo aj o jednu nulu navyše. 

A ani tento rok jste neplatili žádné drahé povolení? 

Úsmevné je, že od roku 2012 asi nepochopili, že existuje inflácia, takže si Ghulam-šéf tej istej agentúry pýtal tie isté peniaze – 2000 USD. Očakávali sme, že tie ceny ako všade vo svete porastú, ale 2000 USD? To nás naozaj prekvapilo. Peniaze sú samozrejme praktickou stránkou veci, ktorú každý z nás vníma. Rovnako tak, či na to máme, či už časovo alebo výkonovo. Takže to pre nás bolo lacné a zároveň nám väčšinu nákladov pokryl Slovenský horolezecký spolok JAMES, za čo mu patrí veľká vďaka! 

Kde vznikl nápad jet do Pákistánu tento rok? 

Prvé oslovenie na Trango prišlo zo strany Dušana „Stoupy“ Janáka, že by chcel urobiť niečo ako záverečný výjazd pre české Sokolíky. Proste zobrať mladých lezcov z Čiech, ktorí dobre lezú a majú ťah na bránu. A samozrejme tiež oslovil nás, slovenskú stranu – spolok JAMES s tým, že vedel, že už máme skúsenosti z niekoľkých expedícií do tejto oblasti. Máme know-how a vieme, kde a čo očakávať. Chcel spojiť toto všetko dokopy. 

Ja už ako otec troch malých detí som sa tam opäť chcel vrátiť, ale až budú deti trochu väčšie a budem mať viac rozviazané ruky. Samozrejme som doma fňukal mojej žienke, že všetci idú tento rok z Československa a ja, keď tam budem chcieť ísť za 4 roky, tak už tam nikto nepôjde, pretože tam už všetci boli. A ono to aj naozaj zo začiatku tak vyzeralo – že idú všetci od pieskarov až po východné Slovensko, ale postupne začali ľudia odpadávať a nakoniec sa to vykryštalizovalo do tej podoby, v akej sme tam boli – teda minimum ľudí. A ja som dostal z domu “priepustku”, takže hurá smer Pakistan.

Jak vnímáš tuto lezeckou oblast? 

Trango je podľa mňa to najkrajšie, čo tam je a zároveň je to dostupné. Na druhej strane vedľajšieho Great Tranga je ešte Nórsky pilier, totálna petarda, vraj najvyššia vertikálna stena sveta.Takmer 2000m. Toto sa lezie štyridsať dní a má to iba dva prelezy a niekoľko x pokusov. Ako bonus dva kuloáre z každej strany, z ktorých sa stále niečo sype na nástup. Vidieť len časť z tohto je masaker.

Oproti tomu Nameless Tower je skvele dostupný, je k nemu kvantum informácií. Nechcem to dehonestovať, ale je to niečo ako ponuka cestovnej kancelárie. Čakal som, že z našich to za tých niekoľko rokov, čo som bol rôzne inde po svete, niekto vylezie. 

Ondrej Húserka napríklad, alebo niekto iný, ale nestalo sa a ja teda: „Do kelu, a teraz tam všetci idú a ja chcem tiež!“ Gazdina ma pustila v slabšej chvíľke. Ešte som sa jej potom radšej dvakrát spýtal, či si skutočne uvedomuje, na čo kývla. Vraj áno, takže teraz očakávam, ako to budem musieť všetko splatiť späť (smiech). 

V roce 2012 jsi nechtěl zkusit i Nameless? 

Samozrejme, že chcel, ale nebol to primárny cieľ. Dokonca som sa pridal aj k Dávidovi Závackému a Michalovi Krolovi, ktorí išli dať pokus, ale pod nástupom bolo asi sedem tímov. Nastupuje sa tam viac-menej dvoma variantami a väčšina ciest cez Jugoslávsku, takže tam vznikla normálne čakačka. Stáli sme tam v rade pod Nameless Tower a povedali sme si, že toto teda nie. Zbalili sme to a ja som liezol ešte na druhej strane údolia nejaké prvovýstupy na Galériu Uli Biaha. Vtedy vo mne zostal pocit, že už nikdy nechcem zažiť takúto frontu, aj keď to je takáto ikona. 

Takže tě to nasměřovalo spíš k ceste Gran Diedre Desplomado v méně navštěvované západní stěně místo východní, kde je Eternal Flame? 

Presne tak. Hľadal som niečo ako hodenú rukavicu. Niečo hodnotné, zaujímavé a hlavne nové, a že aj v tak reálne dostupnej stene dokážeme zažiť veľké dobrodružstvo. Zháňať informácie k tejto stene je niečo medzi archeologickým výskumom a kriminálkou. Nákresy reálne existujú k ľahko dostupným cestám ako je Eternal Flame alebo Slovinská. Všetko ostatné je len čiara, nákres alebo článok v časopise Alpinist. Na internete niečo je, ale je toho veľmi málo.

Ja som teda na Instagrame, Facebooku a Googli hľadal podľa dotyčných mien a snažil sa ich kontaktovať a dostať informácie z prvej ruky. Jeden jediný človek mi odpísal. Bol to taliansky hovoriaci Švajčiar, ktorý túto cestu zopakoval v roku 2006. Dostal som od neho kompletnú prezentáciu v PDF a tiež topo. Takže som mal zrazu prvotriedne info, ako to vyzerá, do čoho to vlastne môžeme ísť. To tiež rozhodlo pri výbere. A najlákavejšia zo všetkého bola jedna dĺžka za 10- (8a+ fr.), ktorá bola vtedy prelezená iba AF, takže voľný prelez je reálny.

Kdo to přelezl AF? 

Títo Švajčiari Francesco Pellanda, Giovanni Quirici a Christophe Steck z 25 dĺžok okrem tej 13-tej AF a dvoch technických dĺžok všetko preliezli voľne. Ich topo zobrazovalo len 2 technické dĺžky a jednu dĺžku AF. 

Hlavná výzva bola v tom, že sa to dá potenciálne vyliezť čisto. Ten tím, ktorý som mal okolo seba (Tomáš Buček, Mišo Mikušinec, Albert Bulička), to boli draví mladí chalani, pre ktorých je obtiažnosť 8a+ prechádzka.

Pôvodne som chcel liezť Anglickú cestu, ktorá je viac mixová. Preliezť ju alpským štýlom s bivakmi na ľahko, ale to by pre chalanov nebolo ono. Preto som nakoniec odklonil pozornosť k ceste, ku ktorej máme dostatok informácií a je im šitá viac na mieru. Cesta Desplomado je zároveň objektívne oveľa bezpečnejšia. Mlaďasi sú na vrchole svojich fyzických síl a po lezeckej stránke nebolo čo riešiť. Tiež sme vedeli, že v kľúčovej dĺžke sú nejaké nity. Okrem lezeckých schopností je potrebné mať v tejto ceste aj šťastie od toho tam hore, v tomto prípade od Alaha. Tým, že stena bola orientovaná na západ, tak každé ráno žiaľ mrzlo a na lezenie voľne to bolo niekedy až okolo obeda, ale to už zase začínali kulminovať mraky a prichádzalo sneženie. Ak by sme boli na východnej stene, tak presne ten poldeň využívame vo svoj prospech.

Prvých 12 dĺžok sa nám podarilo preliezť team RP. Takže vždy liezol len jeden z nás a zvyšok po fixoch. Každá jedna dĺžka okrem jednej navrchu mala takmer 50 m a to odistiť a hlavne preliezť so skrehnutými rukami bola veľká výzva. 

Ještě než se dostaneme k té klíčové délce. Zkus nám popsat, jak jste měli v týmu rozdělené úlohy a kdo tam přišel s ambicí čistého přelezu?

Ja som sa držal veľmi pri zemi, pretože som voči chalanom fyzicky úplne inde. Tú ambíciu ale mali všetci traja a ak by som videl, že je to schodné, tak by som sa o to tiež pokúsil. Určite by sme každý boli ok s tým, nech si to skúsi každý, kto bude chcieť. Na to by sme ten deň obetovali pri zásobách, ktoré sme mali. 

Už dopredu som ale chalanov masíroval, že musíme fungovať najmä ako tím. Ak spolu budeme ťahať za jeden povraz, tak to vylezieme. Ale ak by tam boli individualisti „Ja chcem tamto, ja chcem toto…“, tak to bude na nič atmosféra, bude tam rivalita a nebude to dobré. Bol som nakoniec veľmi pozitívne prekvapený. Nielen, že s tým súhlasili, ale na mieste naozaj neboli žiadne handrkovačky. Ak sa niekto cítil lepšie, tak išiel liezť. Ak bolo lezenie, ktoré viac sedelo Frantovi, napríklad širočina, tak to šiel on. To bolo fakt super. Do toho 8a+ sa pri tom počasí, ktoré sme mali nikto extrémne nehrnul a ani netlačil. 

Ze zpráv ze satelitního telefonu jsem měl informace, že jste nejdřív do stěny nalezli a asi po třech dnech jste se vrátili dolů. To bylo kvůli počasí?

Počasie, aklimatizácia aj naše fyzické možnosti. Do steny sme nastúpili hneď potom, ako sa nám podarilo v podstate z „ABC“, čo je akýsi predsunutý tábor pod stenou vyniesť všetky veci, čo bolo dohromady okolo 160 kg. Odtiaľ ďalej cez snehové pole priamo pod nástup. K prekvapeniu všetkých tu tento rok vzniklo veľké snehové pole, ktoré tu normálne nebýva. Bolo extrémne lavínové a veľa mäkkého snehu. Tým, že tam veľa snežilo, tak to bolo stále zásobované novou vrstvou.

Takže to nebylo usnadnění výstupu, jak to někdy u těchto sněhových polí bývá?

Vôbec, presne naopak. To bolo ako živé peklo. Kvôli tomu sme museli vyrážať niekedy okolo tretej ráno, aby sme preniesli všetok materiál. Každý teda nejakých 20 až 30 kg batôžtek, vyniesť ho hore, zbehnúť dolu pre ďalší a znova to otočiť. Toto celé zabralo veľa času aj síl. Okrem toho sme neboli na takú výšku (nad 5 000 m n. m.) ešte úplne aklimatizovaní. My sme predtým spali v tom ABC-čku (zhruba 4 800 m n. m.) jednu alebo dve noci. V stene sme mali prvé 3 dni skoro stále sneženie a predpoveď hlásila, že má dôjsť ešte horšia perióda. Zo steny sme zišli spolu s Baskickými lezcami a Talianom. Bolo to dobré rozhodnutie, lebo sme sa po tej prvotnej otročine predovšetkým s batohmi aj výškou dali dokopy a v ďalšom 10 dňovom záťahu to už bolo oveľa lepšie.

Všiml jsem, že Tomáš Buček byl v Chamonix se aklimatizovat. Je to něco, co ti pomůže?

Nebol. Bol tam Franta Bulička a určite ti to pomôže. Najhoršie je to, keď dôjdeš na expedíciu, je perfektné počasie a chodíš hore a dolu ako nejaký blázon a minieš tie pekné dni. Potom začne snežiť a perióda pekného počasia je v háji. Zatiaľ čo keby si ten čas využil efektívne a bol by si predtým v Chamonix, tak oveľa skôr môžeš začať liezť a všetko si upravíš vo svoj prospech.

Mne vzhľadom na moju rodinu mi nedávalo zmysel ísť do Chamonix, kam sa chodí minimálne na týždeň a radšej som si požičal kyslíkový stan od Kuba Šiarnika a jednoducho som spal doma mesiac v stane. Uspal som večer detičky a išiel som spať do stanu pred barákom, kde som si kalibroval výšku. Aklimatizácia sa skladá z dvoch procesov. Vplyvom externého nízkeho tlaku sa vnútorné tlaky v našom organizme zväčšujú, rozpínajú a tým pádom vznikajú bolesti hlavy, pľúcne, či mozgové opuchy. Na to stan nepomôže, ale s tým som sa vedel vysporiadať.

Druhá vec je množstvo krviniek, ktoré sa starajú o efektívne zásobovanie kyslíkom. A na to je tento stan. To zariadenie vyzerá ako chladnička, z ktorej vedie hadica do stanu. Nakalibruješ si nadmorskú výšku, ktorú chceš a podľa toho sa upraví množstvo kyslíka. Takže ťa to tak trochu obrazne povedané pridusí, človek si tam spinká a ráno sa nezobudí úplne čerstvý. 

Takže tvůj trénink bylo, že jsi měsíc spal? 🙂

Presne tak. Ja som jednoducho vedel, že už mám 41 rokov a malé deti a nemôžem na expedície kedykoľvek, takže som sa snažil využiť ten čas efektívne. Vedel som, že to Chamonix nezvládnem, tak som urobil to, čo bolo dostupné a časovo vyhovujúce. Myslím si, že mi to v každom prípade pomohlo. 

Pojďme se vrátit do té stěny. Vy jste tedy všechen materiál tahali do stěn a spali ve stěně?

Áno. Náš plán bol, že nad ABC urobíme tábor pod stenou, od ktorého natiahneme fixy na 6.dĺžok a potom začneme postupne zdvíhať portaledge hore. Vzhľadom k tomu, že pod stenou bolo lavínové pole, tak sme náš tábor urobili až v 2. dĺžke, kde boli police.  

Vy jste nakonec ve stěně byli 13 dní. To odpovídalo vašemu plánu? A jak jste počítali zásoby na tolik dní ve stěně? 

Od Švajčiarov sme mali informáciu, že oni mali perfektné počasie a trvalo im to 12 dní. My sme počítali s tým, že perfektné počasie mať nebudeme, takže sme vzali jedlo na 15 dní. Ak by bolo treba, tak by sme vydržali aj dlhšie.  

A vodu jste měli svoji nebo jste ve stěně topili sníh?

Voda bola výzva v rámci tejto steny, pretože je kolmá až previsnutá a prvé snehové pole je niekde až v 15-tej dĺžke. Toho som sa dosť obával, že vždy jeden z nás bude otrokom a pôjde dolu nabrať sneh do haulbagov a vytiahnuť ich hore. Našťastie všetko zlé je na niečo dobré, a keďže nám veľmi snežilo mali sme sneh v 6. dĺžke a v 10. dĺžke tiež, čo bolo super, pretože vďaka tomu sme mohli robiť veľké odstupy medzi táborom a najvyšším dosiahnutým bodom.

Kolik jste měli lan na zafixování délek?

600 m statiky s tým, že Švajčiari nám povedali, že mali 900 m a to im stačilo len tak-tak. Mysleli sme si však, že 600 m je extrémne veľa. Skutočnosť je ale taká, že statiku potrebuješ aj na ťahanie haulbagov, takže to nie je tak, že si 600 m steny zafixuješ. Takže 600 m bolo tak akurát. Znie to hrozne, ale tak to bolo ideálne. Plus sme mali jedny dvojčatá a jedno single lano.

A co to samotné lezení. Co tě ve stěně čeká? Všehochuť od spár, rajbasů, širočin, atd.?

Rajbasy by som povedal, že tam boli len v jednej dĺžke. Stena je do polovice výrazne previsnutá, čo bola výzva najmä pri zlaňovaní. Keď po 600 až 700 m nad zemou visíš na lane 10 m od steny,si vďačný za to, že koniec lana je naviazaný a zavetraný. To boli naozaj silné zážitky na 9mm lane. To je brutál. A ak do toho ešte fúka, tak to len dostáva tie správne grady. To hlava musí chvíľu spracovávať :).

Ale čo sa týka toho lezenia, tak bolo ďaleko viac špár, ale neboli to špáry, ako si človek predstavuje v Yosemitoch, že by bolo všetko hladké a stredom steny jedna špára. To bolo až hore v štítovej stene, kde iné lezenie, než špárou, nebolo možné. V skutočnosti to lezenie bolo celkom aj chytovaté, dalo sa dobre odistiť, snáď až na 7. dĺžku, kde bol pôvodne stropový previs, ktorý celý spadol. Takže tam bola nová dĺžka, ktorú parádne preliezol Tomáš Buček. Bola to taká šedá rozbitá žula, kde bolo potrebné si dávať naozaj veľký pozor.

A štandy jsou vrtané?

Áno, štandy sú vŕtané, čo bolo super. Urýchľovalo to čas aj bezpečnosť. Myslím, že jeden nit bol starý po Piolovi a druhý doplnili Švajčiari. 

Pojďme se tedy pobavit o té klíčové délce, která byla největší výzvou. Kdo ji zkoušel první a jak to probíhalo? Nebo jste to nejdříve vyhákovali a pak proslanili?

Presne tak. Najskôr sme to vyhákovali. Všetkých predchádzajúcich 12 dĺžok sa dalo dobre odistiť (snáď až na tú novú siedmu, kde musel byť Tomáš kreatívnejší). Tiež v jednom 7b dole bolo potrebné trochu skobovať. Ale táto kľúčová dĺžka bola na pohľad iná. Prvá erárna skoba bola niekde v desiatich alebo jedenástich metroch a do tej doby tam nebola žiadna dobrá špára, ale len kút, ktorý bol len na skoby. To bolo pre nás sklamanie, pretože v prvej polovici dňa bolo dobré počasie a my sme pod to chceli prísť s tým, že vypustíme Krakena Bučka a Mikušinca, nech si idú skúšať, pretože voľným spôsobom sa vždy človek hýbe oveľa rýchlejšie. Ale videli sme, že to je jednoducho v takom stave, že to treba hákovať. A vtedy Franta povedal, že si to pôjde skúsiť vyhákovať. Pôvodne to bolo písané za A4, ale tým, že tam po predchodcoch pribudli v hornej polovici nity na voľný prelez, tak to už bolo nižšie číslo. To mu žiaľ trvalo dlho a medzičasom došla šialená kosa, kedy to na voľné lezenie vôbec neprichádzalo do úvahy. Ďalší deň si to Tomáš s Mišom obzreli, no žiaľ pokus nedali. Pri teplote pod nulou vyliezť 55 m dlhú lajnu bolo nemožné. Škoda, lebo verím, že by na to mali. No počasie rozhodlo. Od 13. dĺžky sme sa už prestali obrazne povedané hrať na skalkárov na horách, ale na horolezcov a viac ako voľný prelez už bol pre nás dôležitý vrchol.

A to bylo pro Frantu první hákování?

Áno. Tak som mu vysvetlil nejaký základný postup – však on je šikovný chlapec a rýchlo sa naučil, ale profíci, čo vedia hákovať by sa nám asi trochu smiali. Nakoniec tam bol strašne dlho. 

Cože? A jako jističi jste se střídali?

Nie, ja som tam bol celý deň. A najhoršie bolo to, že bol štand vo vise. Dosť som tam aj premrzol, pretože potom začalo aj snežiť. Mal som tam len jednu slučku na odšľapnutie, tak som sa tam celý deň nejako zvláštne krútil. Nakoniec to ani nedoliezol, pretože bol taký unavený a zároveň videl, že by to ďalej išlo už voľne, tak vtedy ho vystriedal Tomáš Buček a doliezol zvyšok voľne v riadnej kose. 

Zdola to vyzeralo, že to je nejakých 10 metrov lezenia, ale bolo to 25 metrov ďalšieho lezenia. V tú dobu už bolo škaredo. Zatiahlo sa a mrzlo. Vtedy ma Tomáš milo prekvapil, pretože sa síce už začínalo stmievať, ale bola tam ešte jedna 7b dĺžka pod snehové pole, kam sme sa chceli dostať, pretože by to znamenalo posledné haulbagovanie a on, že to skúsi. Človek očakáva, že takto ku koncu dňa za tebou príde a povie: „hele, mám toho plné zuby“. Opak bol pravdou. Tomáš liezol ďalej. Síce mu to tam raz šmyklo, pretože mal tvrdé lezečky od zimy. Nepodarilo sa mu to OS a ani celé doliezť, ale sme aspoň vedeli, že ďalší deň budeme schopní začať presúvať tábor. 

A když je to tedy A4, tak to znamená, že i to hákování není žádná sranda, ne?

To a A4 je v tope, pretože to povedal prvovýstupca, ale ak vezmeme do úvahy, že tam sú tie nity, tak to už ako A4 klasifikovať nemôžeme. Keby tam prišiel „himalájsky“ Adam Ondra a preliezol ten úvod k prvej skobe – možno to bolo len 7b alebo 7a alebo 6c+, ale liezť dvanásť metrov na onsight so zmrznutými prstami nikto nechce. Možno raz príde taký borec, ktorý to prelezie, ale potom tam sú ešte dve technické dĺžky za A3 a A2. Pri tej A3 si teoreticky dokážem predstaviť, že by sa neliezlo tou špárou, ale kúsok vedľa, možno v šialenom rajbase. Ťažko povedať. Môže tam prísť pol metra hluchoty a už si skončil. Tá dĺžka za A2 bola dvadsať metrov tenkej špáry, kde boli stále len dve veľkosti frienda. Človek pri sebe nemá desať friendov veľkosti 0,4 a skoby. Ja som to liezol technicky a chalani za mnou žumarovali a hovorili, že by sa to možno dalo, ale že to bude asi za 8b+.

A po tu nejtěžší délku jste to zatím vše vylezli volně?

Áno, všetko voľne. 

A to rozhodnutí, že volný přelez celé cesty vzdáte, padlo za toho větrného dne, kdy to Mišo s Tomem zkoušeli?

V podstate áno. Padlo také rozhodnutie, že toto určite nedáme, obzvlášť za takýchto podmienok. Z predpovede počasia sme vedeli, že okno neprichádza, a tiež vzhľadom na to, koľko nám trvalo tých spodných dvanásť dĺžok (8 dní), neprichádzalo do úvahy čakať ďalej, pretože by sme jednoducho zjedli všetko jedlo a bolo by vybavené. 

Radšej sme zvolili iný spôsob, ako sa dostať na vrchol. Z pôvodného plánu, keď sme chceli odfajknúť z AF na RP, tak aj tie zostávajúce technické dĺžky sme chceli preliezť. Ale to bola čistá utópia. Obzvlášť tá A3 bola taká sci fi výzva, ktorá je ťažko hodnotiť či by pustila, a tá ďalšia A2 by mohla byť tak za 8b+. Ja s Frantom sme tvrdili, že je to neleziteľné, ale chalani, že je. Oni si to ošahali. Je veľmi ťažké od oka niečo hodnotiť. Všetko by sa dalo, ale sme v 6000 m n. m. Možno nejaký kurevsky dobre aklimatizovaný borec a za dobrého počasia. 

Já sám nemám vůbec zkušenosti s technickým lezením, ale zkus mi říct, co je jeho největší výzvou?

Počúvaj, ja som takto seriózne technicky liezol asi tiež po prvýkrát v živote. Ja som tam prvýkrát v živote zatĺkol jedničku. Vďaka pánu Bohu, že som ich mal. Od Pala Jackoviča, jeho legendárne jedničky, ktoré ma v tej A3 zachránili, pretože inak by sme museli vŕtať do skaly a potom do diery dať háčik, a to už je prznenie skaly. Našťastie som na túto expedíciu všetko dôsledne pripravoval a všetky informácie som si pozháňal. Vtedy som teda prvýkrát liezol po jedničkách. Našťastie existuje YouTube, takže doma, keď som uspával deti, tak som si po večeroch púšťal videá, ako liezť technicky. Takže aj ja som v tomto ohľade bol veľký zelenáč. Čo sa ale týka tých našich dĺžok, tým, že to boli len špáry, tak tam človek veľa nevymýšľa. Skôr to bolo len o tej dôvere v istenie, či vydrží alebo nie a ten cit už za tie roky mám. 

Pre mňa to bola nová skúsenosť. V nádhernom prostredí – lepšie snáď ani nemôže existovať. A zároveň mi to šlo dobre a pomerne rýchlo! Až som si vravel: „Ty vole, to je super, tak to pôjdeme na El Capa nejakú hákovačku!“ Môžem povedať, že som tým vždy tak trochu opovrhoval :). Ale Palo Jackovič má na to dobré slová: „Vieš, vždy ideš autom dopredu, ale niekde potrebuješ dobre aj nacúvať.“ A to isté platí v horách. Tam potrebuješ technické lezenie tiež vedieť, alebo aspoň mať o ňom základné know how.

A dolez byl už ve sněhu?

To bolo mixové lezenie, ale zase tam bol ten problém, že to nebol nosný sneh. Všetko to boli viac-menej položené platne. Na jednom mieste pri štande bol taký prevej, kde som bol 45 minút ako krtko, než som to prekopal. Ešte som mal jeden silný moment v úplne poslednej dĺžke. Bolo neskoro večer, chalani dole čakali a topo ukazovalo, že som mal ísť doprava. Tam to ale bolo strmé a ja som vedel, že ten sneh na tom nedrží. Dvakrát som sa tam šmykol a šialene som sa zľakol: „Boha, ja sa tu zabijem“.

Bolo strašne veľa hodín, fúkalo, snežilo a ja som sa mal cez tie snehy dostať do skalných partií, kde bol sneh ešte horší. V ten moment, ako by pri mne stál anjel strážny a keď som sa šmykol, tak som vykopal staré lano, ktoré smerovalo  doľava a tam bola par metrov od neho špára, ktorá sa dala dobre odistiť. Takže pomocou technického lezenia som to preliezol. Vtedy už mi štýl prelezu bol fakt u prdele. Nemal som pri sebe žiadne háčiky, ani slučky, takže som to vyliezol s pomocou friendov a dvoch slučiek, čo mi chalani poslali odspodu za nejakých C1. Na vrchu boli objatia, radosť, no predovšetkým kosa a dávno tma. Tak sme sa ešte rýchlo ponáhľali zlanovať späť tých 500 m.   

Jak dlouho trvalo slaňování až pod stěnu?

My sme mali dosť rezervy. Druhý deň po vrchole sme začali až niekedy po obede. Vyslovene sme si posledné hodiny v tábore vychutnávali. Samotné zlaňovanie bolo oveľa náročnejšie, než sme si mysleli. Napríklad tá kľúčová dĺžka je diagonálna a ešte aj v previse. Síce sme tam mali fix, ale čo mohlo posrať sa aj posralo. Trvalo to celú večnosť. 

Jaký byl pro tebe nejsilnější pozitivní a nejsilnější negativní zážitek?

Dojímalo ma, keď som videl chalanov, ako korigovali spúšťanie všetkého vybavenia, ktoré malo viac ako 120 kg na snehovom poli pod stenou neskoro večer. Boli sme už strašne unavení. Oni v mačkách vedľa toho chodili a snažili sa to nejako ustriehnuť na tých 300 výškových metroch. Vtedy som si uvedomil, že už sme naozaj dole. A keď som videl, ako sa do poslednej chvíle snažili, nepoľavili a makali tak to ma proste dojímalo. 

A když už jsi teď dole, tak už plánuješ další expedici nebo toho máš plný zuby na dva tři roky?

To sa vôbec nedá povedať, že by som mal toho plné zuby, ale mám v živote aj iné priority a hodnoty. Našťastie bývam pri Tatrách, takže to najväčšie dobrodružstvo a uspokojenie sa nenachádza len vonku – že človek, keď si sadne do lietadla, má pocit, že až keď doletí na druhú stranu zemegule, tak je to naozaj dobrodružstvo. Ale ak dokážeš nájsť to dobrodružstvo v sebe, nájdeš ho aj v Tatrách. Ak budem liezť tri steny za jeden deň a liezť to nonstop 22 hodín ako minulý rok, tak to je také dobrodružstvo a siahnem si na dno, že ani za tie tri dni na stene Trango sa tak nevyčerpám, ako u nás v Tatrách. 

Áno, rád by som šiel napríklad do Venezuely na Stolové hory, pokým sa tá krajina úplne nezničí. Rád by som sa pozrel do Ak Su v Kyrgyzstáne, alebo na východné pobrežie Grónska. Ale myslím si, že budem mať oveľa väčšiu radosť vidieť svojho 4 ročného syna liezť.

Kdo je tvůj horolezecký vzor?

Podľa mňa nemusím chodiť ani tak do zahraničia. Môj lezecký vzor doma je Maťo Heuger. Je to jednak perfektný sympaťák, mega úspešný podnikateľ, čo je taká čerešnička na torte, ale inak je lezecky neuveriteľne univerzálny. Má vylezené osemtisícovky, technické A5 v Yosemitech, 8a na skalách a tiež šialené istené sóla v Tatrách – tie cesty poznám, takže viem, o čom hovorím. A napriek tomu všetkému z neho nie je totálna megastar, ale normálne sa drží pri zemi, takže to je pre mňa wow! Dobrý horolezec musí byť predovšetkým aj dobrým človekom, a ak je ešte osobnosťou, je to bonus. Byť univerzálny pre mňa neznamená len byť šikovný, ale ajak hodnotovo dokážeš nájsť krásu vo veciach, ktoré robíš. Toto jeho široké spektrum – lezecké i osobnostné, znamená, že si ho veľmi vážim predovšetkým ako človeka.

Rozhovor vedl Mikuláš Zubec.